Ja a Vy

Autoletom po Karpatoch, alebo čo sa všetko stane na Častovskej 50-stke

Priatelia, rád by som sa s Vami podelil o atraktívne a dych berúce zážitky z Častovskej 50stky, konkrétne zo 44 ročníka, ktorý sa konal roku páně 2022 – a to konkrétno 7. mája. Okrem toho že sme sa aktívne kúpali dve hodiny v daždi v lese (ako hovoril Forrest Gump: „Pršelo shora, pršelo zboku, a  někdy se zdálo že prší i zespodu“) sme s kamošom Maťom zažili jeden zaujímavý lesný  auto stop. Skrátka kto to poznáte, (a kto nie zbytočne to nejako obtiažne opisovať) tak od kontroly na Skalke sa ide do Sološníckej doliny po červenej (značke). Ale načo dávať pozor, keď raz sa ide dole kopcom tak len dole, to že červená sa voľne pretransformovala na modrú až tak intenzívne  uprostred krásneho májového malokarpatského lesa ani tak nevnímate. Z omylu Vás ale vyvedie fešná bežkyňa, z ktorej sme si najprv robili srandu, že beží opačne, ako je trasa 5O-stky,  ale ona na to odvetila, že však sa za chvíľku vráti spátky. Pýtam sa jej preto dolu asfaltke nesmelo: „Slečna, kdeže je tá odbočka na Roštún?“. Ona sa tvári nechápavo, asi nerozumela pôvodnému germánskemu názvu tohto majestátneho karpatského končiara.

Tak dopĺňam jedným dychom: „Myslím tým Vápennú.“ Ona kontruje: „Šak ja viem, je to o dolinu vedľa Vy ste pred Rohožníkom“. Ja vtipne: „Ale né ako by som sa ja horský himalájsky vodca stratil v Karpatoch?“. Ona zase: „Nie ste prvý ani posledný dnes a tento týždeň už asi dvaciaty“. Pokračuje vo vysvetľovaní náhradnej trasy bez prestávky: „Ale je to veľmi jednoduché, vyjdete hore po asfaltke, dôjdete na rúbanisko, kde uvidíte šesť (…) ciest, nepôjdete prvou, ani druhou, to strednou, ktorá je medzi štvrtou a piatou, ale pozor je to tá stredná za tou druhou čo ide kolmo doľava“. Rozumiete? Veľmi pekne nám to vysvetlila, tak sa pýtam, že ak netrafíme čo sa deje? Ona že nič, len sa vrátime do Rohožníka …Tak sme to kapánek riskli a apka mapy cz nás správne naviedla. Hovorím Maťovi: „Šak pridajme do kroku“. On sa napráhol a skočil oboma nohami do lístka, ja prozreteľne idúc nad ním nad zrázom som videl ako sa pomaly ale iste ponára do hlbín zeme…. Doslovne …. Zapadol po členky do bahna…. Načo mať rezervné ponožky a suché veci? Však je 23 stupňov a zatiaľ neprší. (…). Po jeho vytiahnutí a skonštatovaní, že mu tenisky uschnú do zajtra a lepšie je ísť ďalej bosí pokračujeme k vrcholu nemenovaného kopčiska. Po vyjdení na vrchol sa znova objavuje rébus, pretože apka stratila signál, nezúfajte ale v tom mi došla informatívna sms, že ma vítajú v Rakúsku s kontaktným číslom na našu ambasádu. Však sa zíde. Na vrchole sú štyri rozbočky, ale čo čert nechcel aj dve autá zaparkované. Jeden statný bavorák ofród ku ktorému sa razantnými krokmi blíži statný chlap s motorovou pílou. Vypnutou. Hovorím Maťovi, stav sa že nás zebere do Sološnice. Nechcite videť, ako sa na mňa pozrel, pretože mu voda ešte stále vytekala s nohavíc a též z tenisiek prúdom dole kopcom. Pýtam sa chlalanka familiárne (občas to zebere, t. j. skoro nikdy): „Očúvaj brácho nehodil by si nás do Sološnice?“ Chlapec volne odhadzujúc motorovku do kufra sa na nás kukne a hovorí: „Čo turisti zablúdili ste?“ Chcel som mu oponovať, že né turisti ale trampi ale nechal som ho v omyle. Kýval hlavou a hovorí: „No čo už s Váma kluci nasedajte“. Tak sme urobili. Ja dopredu na sedadlo smrti Maťo prozreteľne dozadu. Aby reč nestála pýtam sa, (keď sme sa svižne rozbehli a ručička tachometra sa z nuly vyhupla na 60km za 5 sekúnd, No kde sa hrabe nejaké ferrari, všakáno), či to tu dotyčný pozná. Kýve, že jasne ako vlastnú roľu…Však je mi hneď pri srdci ľahšie, vediac, že nás vezie profík. Cesta, no dobre rozbahnený, traktormi a elkátečkami rozrytý bahnitý povrch, kde sa nachádzali balvany o priemere pol metra najmenší,  ktorý bol z jednej strany lemovaný priepasťou (vraj bane) a druhou stromami dávala najavo, že bavorák to nebude mať v najbližších chvíľach až také ľahké a že tá cesta nebude žiadna prechádzka ružovou záhradou. Šofér nemal problém zapáliť si cigaretu a otočil sa k Maťovi, a pýtal sa ho ako sa mu páči jazda. Vtom som zbadal, malú prekážku v trati – padnutý dub šikmo v smere jízdy. Kričím pozóóor strom, ale chalanisko sa ležérne otočil a hovorí, kdé však sú šade…. Vtom ho zbadal a dupol na brzdú…. Lenže už sme šli tak 80/km a bavorák sa pozvoľna sunul až sme skončili cca 5-10 cm od tejto lesnej prekážky. Chalan nelenil a hovorí, kde mám pílu, aha v kufrí, tak ideme na to… Ja som ani nestihol vyliezť z auta a strom bol prepílený na dve časti odhodený, šofér za volantom a kričí „Juchú to je srandá…“ a veru bola….ručička sa nebezpečne blížili k 90stke, chalanisko si radostne pobrukoval nejakú známu melódiu a nadával na túto republiku, že tu nikto neodvádza odvody a všetko je na chuja, preto som sa ho opýtal, že kde robí. On bez mihnutia oka kontroval: “V Rajchu šak víš jak to chodí“. Vím jasne. Statný stroj sa práve rútil to zátačky a vpredu sa začala zjavovať lúka. Chalan mi hovorí: „Už konečne vím kde smé… tam vpredu….“ to ale nedopovedal, pretože ľavotočivú zatáčku vystriedala prudká pravotočivá, bahno zhustlo, kamene  pribudli. Vtom som vpredu zbadal… jamu… no jamu… kráter… ako po výbuchu bomby…. Vpadli sme do nej, no dobre vleteli prvou kozmickou rýchlosťou, predná maska sa zaborila do bahna a následne som videl iba ako letíme …. vzduchom…. na úrovni skoro priľahlých vrcholkov stromov, chcel som aj mobil vytiahnuť a zvečniť to… ale vtom sa lietajúci bavorák začal čudne točiť, na jednej strane zráz aký poznáte z bolívijských ciest a pod ním priepasť na dno ktorej zásadne nevidíte a pre zmenu na druhej strane súvislá rada stromov, ktorá sa zliala v tom momente v jednu neprerušenú zelenú masu. Chalan ale udržal volant v strede bahnovej čiary a to čo nasledovalo sa dalo nazvať … ako tvrdý dopad prvej umelej družice zeme sputnika, ktorý sa rozmlátil o uzbecké stepné pastviny. Bavorák vďaka bohu že to bol of ród to doslovne  napálil celou prednou časťou do terénu…. za kráterom.  Naše telá sa po krátkom beztiažovom pobyte ocitli nacapené na prednom skle, takže som pochopil, že čo sú zlaté nemecké ručičky a ich kvalita. Byť na mojom trabante už sme aj so sklom lietame po okolitej prírode.  Zapásavať sa v lese? No neni si náhodu mešuge? A ešte k tomu na pomedzí v hore medzi Rohožníkom a Sološnicou…. V tomto momente som výraznou mierou ocenil,  že to bahno aspoň mierne pád stlmilo….ale obaja sme na predných sedadlách pocítili absolútne tesnú aj telesnú blízkosť predného skla…. Šeredne ma začlo páliť temeno hlavy, ako keby mi niekto bazukou vystrelil mozog… Už som sa aj lúčil s pobytom na tejto planéte a Záhorí… Však to tu máte krásne a zomrieť v lese je snom každého trampa, ale lese a v aute??? To rozhodne nie…Nakoniec sa auto gravitačnou príťažlivosťou zemského povrchu zastavilo a chalanisko sa pozrel na mňa a hovorí: “Ty vole to byla ďúra, haha….myslíš, že mám ešte prednú masku, chladič a časť motora? …“ Jasne rečnícka otázka …On samozrejme nečakal na odpoveď a polo omráčený sa vypotácal do bahna z auta…. Ukázal palec hore… Následne sme sa s auta vypotácali aj my… Dal som si dole čiapku lemovanú odznáčikmi trampských osád… Tie mi náraz síce tlmili, ale dva sa mi dobre štrajchli, a vytvorili dve krásne červené čiary, ake poznáte z filmov o indiánoch. Ale toto nebol žádny film, ale realita.  Chalan sa smeje na celé a hovorí: “Trošku krváciš, chceš na to borovičku, mám ju tu v kufri…“ No nechcite vidieť môj pohľad…Ja som kontroval: “Ale ty máš dve hrče…“. V tom zbledol a predniesol pamätnú vetu :“Zase mi to žena neuverí, že sme v hore nechlastali…“. Podali sme si ruky a poďakovali za jazdu. Na záver hovorím. „Uživil by si sa jako pilot toto bol medzistupeň potom už len MIG-29.“ Chalan sa smeje sadá do autá a vykríkne: „Ináč nebolo to v pláne, ale keby sme sa zrúbali do doliny tak nás dost dlho hledali záchranári …“ a zmizol za obzorom fŕkajúc blato na všetky svetové strany. Následne sme … stopli ďalšie autíčko, liezli na Roštún, plávali v barinách vody… ale o tom až nabudúce….

Kto to nezažil ten neuverí, takže zbytočne kecáte v TV, že Slováci vynašli prvé lietajúce auto, ktoré potrebuje k letu aj nejaké  prídavné krídla. Nie, rozhodne nepotrebuje, je to holý nezmysel. Dneska rozmýšľam, čo je lepšé mať dve obrovské hrče, alebo dve červené priamky na čele, vyzerajúce ako keby ma chcel oskalpovať sám legendárny Geronimo. No neviem schválne, čo by ste brali Vy? J

Arťo, vlastnou  packou….

 

Pridaj komentár